Dážď

Pozorujem okoloidúcich ľudí, väčšinou sa za niečim náhlia. A tí, čo si ma všimnú, vrhajú len opatrné, začudované pohľady. Nemám totiž čiapku, kapucňu, pršiplášť ani dáždnik. Čudujú sa, a nechápu, že ten dážď mi bol a je oveľa lepším priateľom ako všetci ostatní. Sedím celá mokrá len v tričku a vôbec nezapadám do prostredia utekajúcich pred dažďom. Nechce sa mi. Doteraz som utekala. Už nemôžem. Z myšlienok ma vytrhne pohľad na starú bezdomovkiňu, ktorá sa pri mne zrazu zjavila. Má pokojnú, vetrom ošľahanú tvár s jazvami a nevyzerá veľmi príťažlivo. No všimnem si jej krásne, múdre oči. Nepýta si drobné. Chvíľu sleduje moju tvár a snaží sa rozlíšiť slzy od kvapiek. Jej prítomnosť ma vôbec neobťažuje. Zvláštne. Skúmavo sa jej zahľadím do tváre. Potom stareckým, trasľavým hlasom zakráka: “Čo sa stalo, dušička?“ Rozmýšľam, čo jej mám povedať. Neviem. A tak na seba iba chvíľu hľadíme. Má oči anjela. Preto odpoviem: “Utiekla som z domu, teta.“ Niečo sa jej mihne tvárou. Čo to bolo? Pochopenie? Ľútosť? Možno ju len dačo zabolelo. Sadne si ku mne. Dážď akoby sa v jej prípade správal inak. Tichú spoločníčku, známu priateľku akoby hladkal. Že by dážď rozumel? Asi sa mi to len zdá. Môže to byť len materiálom jej oblečenia. Stále na mňa pozerá s otázkou v očiach. „ Nemám čo stratiť, “ poviem si a rozhodnem sa uľaviť svojej duši.V jeden búrkový, veľmi sychravý den našli vonku mladú ženu s uzlíkom v náručí. Kričalo, hýbalo sa a zjavne bolo hladné. Z prsníka jeho matky však už nikdy nepotečie mlieko. Moja mama bola mŕtva. Podľa nejakých dokladov, čo mala pri sebe zistili, že mám jediného príbuzného, ktorou je moja teta. Tam som prežila 7 šťastných rokov až teta podľahla zákernej chorobe. Doteraz si pamätám pohreb. Všetci sa mi javili len ako čierne tiene, vnímala som rakvu obsypanú dažďovými kvapkami trblietajúce sa ako perly. Dážď. Zdá sa, že vždy vo zvláštnej chvíli bol prítomný. Tie isté kvapky, ten istý zvuk. Pozriem vedľa seba. Stará žena tam ešte stále je, pozerá a čaká. Tak pokračujem. Teta Aurora bola svätý človek. Ľúbila ma ako vlastnú a dávala mi všetko, čo som potrebovala. Žili sme spolu v malo bytíku na okraji mesta s výhľadom na blízke jazero. Jej vášňou boli kvety a záhradka. Ona milovala kvety a tie sa jej za jej lásku odplácali tým, že nikto v okolí ich nemal krajšie ako ona. Už ako malé dieťa som chápala, že sa tej nádhery nesmiem dotýkať a nebodaj ich ničiť. Moja teta ma naučila chápať mnohým veciam týkajúcich sa prírody. Napríklad zmysel dažďa. Jeho význam, životnú úlohu. Keď v kvapkách tečie život a dodáva kvetinám energiu potrebnú na ich bytie. Zobrala moju rúčku do svojej, nechala, nech na ňu kvapká dážď.“Cítiš to?“ pýtala sa.“Vďaka tomuto žijeme, to čo cítiš na ruke, vhké a studené je voda, dážď. Neboj sa ho, dážď predsa očisťuje.“ Celý význam týchto viet som pochopila až oveľa neskôr. Preruší ma zvuk kašľa. Suchý, štekajúci kašeľ vychádzajúci od mojej spoločníčky. Stmieva sa a v prúde myšlienok som si ani neuvedomila, aká je zima. Som mokrá, premrznutá a túžim po teple. Zdá sa, že aj ona. Otočí sa a povie len:“Poď!“ Poslúchnem. Ľudia sa po ceste obzerajú za zvláštnou dvojicou. Uhýbam pohľadom, nie som na to zvyknutá. Dostaneme sa až k ubytovni pre ľudí bez strechy nad hlavou. Nájdeme si teplý kútik, zopár diek a niekto nám vtisne do ruky tanier s polievkou. Je bez chuti, ale zohreje mi ruky, aj vnútro. Bez slova ju obe zjeme. Potom vystrčí trasúcu sa kostnatú ruku, chytí tú moju, pozrie sa na mna belasými očami, v ktorých vidím jedno slovo:Pokračuj. Zvláštne. Pomyslím si. Akoby vedela rozprávať bez slov. Stále na mňa hľadí, tak pokračujem.Žiadny žijúci príbuzný už neexistoval, takže som skončila v decáku. Mala som štastie, onedlho, asi po roku si ma adoptoval pár v strednom veku. Odviedli si ma do menšieho rodinného domu. Dostala som svoju izbicku, kde som sa rýchlo zabývala. Chvílu trvalo, kým sme sa spoznali a zvykli si na seba. S mamičkou, ako som začala hovoriť svojej náhradnej mame som si vytvorila pevný, dobrý vzťah. Jej manžel sa na začiatku javil slušne, no po problémoch vo svojej firme začal piť, viac a viac. Vracal sa domov neskoro, hádky som už prestala počítať. Vždy som utiekla von, preč, utekala som a zastavila až keď som od únavy nevládala. Bil mamičku, keď som ju bránila, aj mňa. Po poslednej bitke skončila mamička v nemocnici s otrasom mozgu a podliatinami. Ja som nemohla zostať s ním. Utiekla som. Zase raz. Pozriem sa na starú ženu. Zdá sa, akoby spala, no keď preruším prúd slov, otvorí nebové oči a zamrmle:“Myslím, že by sme si mali ísť oddýchuť dušička.“ Cítim, že som unavená, tak neodporujem. O chvíľu už spím tvrdým spánkom, nevnímam. Ráno sa zobudím, chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, kde som. Potom sa snažím nájsť moju včerajšiu spoločníčku. Nie je tu. Pýtam sa ľudí okolo, tvária sa začudovane, nikto ju nevidel. Zmizla. Naozaj to bol len anjel, ktorý ma mal zaviest na správnu cestu? Z myšlienok ma vytrhne obraz ženy rozpravajúcej sa mužom, čo to tu má na starosti. Otočí sa. Srdce mi poskočí. Je to mamička! Rozbehnem sa k nej. Spolu vyjdeme von. Mrholí. Ako ju objímam spoza mraku sa vynorí slnko a ja zbadám dúhu, posla dobrých správ. Začína pršať viac. Mamička mi len pošepká:“ Prichýli nás bratranec. Písala som mu, má dom a veľa miesta. Je to síce ďaleko odtiaľto, ale zatiaľ...Už nikdy viac bitka.“ Kvapky mi padajú po tvári a ja sa cítim šťastná. „Poď!“ Povie mi.“Ideme sa schovať.“Ja však zotrvám v objatí a zašeptám:“ Nie mamička. Je to len dážď. Neboj sa ho. Dážď predsa očisťuje.“